na Blog.cz

Snáď už každý z vás má skúsenosti s "uniformovanými zložkami", pre toré neplatia žiadne pravidlá cestnej premávky. Ale verte mi, a teraz to myslím smrteľne váže, ani tá najzbesilejšia naháňačka Kobry 11 nieje nič oproti tomu, keď si za volant sadne plukovník tankovej divízie. Skôr ako som stihla povedať "Spomaľ, máš príliš veľkú rýchlosť" (vnímam ju len šestym zmyslom - poznáte tú pieseň? xD), už si to šmikom zaparkoval pred menším nákupným centrom.

"Tak čo Acklessová, dve hodinky ti budú stačiť?" Pýta sa, keď mi podáva kreditku. Iba prikývnem a strčím si ju spolu s heslom, narýchlo načmáraným na nejaký zdrap papiera matkinou čiernou linkou na oči, do zadného vrecka kraťasov.

"Dobre, máš tam celý môj mesačný dôchodok. Malo by ti to bohate vystačiť, takže ja sa zatiaľ vzdialim do relaxačného kútika a desať dvadsať sa stretneme na informácicách." Zhrnul všetko potrebného jednej vety, pričom sa veľmi vychcane zabudol zmieniť, že relaxačný kútik na kraji mesta nesie názov Pub pod lipou.
Zaškerím sa. "Jasné, keby si potreboval odviesť, zavolaj. Dôjdem po teba." Otec sa fingovane chytí za srdce a rádoby prekvapený že som ho prekukla mi zamáva na rozlúčku. No potom už ho niet.

Tak fajn. Som v meste. Sama. Prvý krát. Na začiatok sa kúsime nestratiť. Beriem si veľký nákupný košík a nechávam sa viesť všadeprítomnými ceduľkami s popisom cesty a obchodov.

***

"Password please." Mladá predavačka za pokladňou sa tlmene uchechtne, keď vidí, ako veľmi neohrabane vyberám nápovedu v podobe pokutového lístka za prekročenie rýchlosti. Ešte z Fínska podotýkam, pretože som si istá, že tu by k Danovej 180-ke cez mesto neboli takí zhovievaví. Keď pokladňa konečne vypľuje bloček, kreditku nešetrne hádžem do jednej z dvanástich igelitiek a poďhopreč. Spokojná sama zo sebou že som nákupy prežila bez väčšej ujmy na zdraví, sadám si na prvú voľnú lavičku. Ignorujem pochybovačné pohľady okoloidúcich - američania zrejme netušia, koľko toho spaše sedemčlenné stádo zo severnej európy- a v duchu si gratulujem k vskutku katastofálnej znalosti domorodého jazyka. No nie, vážne. Mám ukončenú jazykovú školu s maturitou B2, doma vďaka prevažne anglicky hovoriacej časti rodiny rozprávam cudzím jazykom temer neustále, a tu zlyhám. Úplne, kategoricky, akademicky a na plnej čiare pohorím v odbore čítania sprievodných textov na potravinách. A v následovnom lúštení ich použitia. Ani si neviete predstaviť čo to bolo nájsť kypriaci prášok, ocot, pyškóty a šľahačku! Choré, je to tu úplne choré... Krútim hlavou pričom bezducho okukávam výklady obchodov predomnou.

Lenže keďže na šmaty z New Yorkera sa nedá pozerať dlhšiu dobu bez toho, aby vás z tej haldy nechutne rúžovej naťahalo na zvracanie, nakoniec vstávam a idem sa prejsť.
Šmaty, šmaty, šmaty, kvetinárstvo, šmaty, šmaty Exisport... Tomuto oni hovoria obchodno-zábavné centrum? Zúfalo blúdim mraveniskom ľudí uveznemom v nákupnom ošiali letných zliav a márne hľadám niečo normálne.

Hm, desať, mala by som sa vrátiť... Pomyslím si bočiac za roh nejakého fastwoodu. Kde prudko brzdím. A zostávam v nemom úžase zízať na malé, medzi kaderníctvom a papierníctvom zastrčené kníhkupectvo Malý princ.

Ále čo tam, dvadsať minút, to je času haba dej. Rozplývajúc sa šťastím z pozantku že aj amíkovia vedia čo sú knihy, ako hurikán vletím dverami dovnútra a okamžite začnem hľadať oddelenie fantasitky.
"Dobrý deň, čo to bude? Zásoby do protitaketového krytu?" Ozve sa mi nečakane spoza chrbta.

Červená až na zadku, s posledným Paolinyho pokračovaním Odkazu Dračích Jazdcov v ruke sa otočím na predavača. Špinavý blondiak asi tak v mojom veku sa snaží tváriť profesionálne vážne, no v zelených očiach sa mu jasne leskne pobavenie.
"Nie, skôr nejaké to palivo do krbu, keďže mrazivé Vianočné dni sa neúprosne blýžia..." Keď už debil, tak aspoň poriadny nie?
"Ach tak." Vyditeľne mu trhá kútikmy úst, ako následne siaha o poličku vyššie, než som zahrabla ja. "V tom prípade je náš drakom ozbrojený tupček vskutku tou správnou voľbou. Ale aj tak si dovolím poukázať na publikáciu, ktorá je pre vás ako vyšitá ..." Hrajúc moju hru mi elegantne predloží Pullmanove Temné hmoty. " Zlatý kompas, jantárový ďalekohľad a magický nôž v špeciálnej reediíci tri v jednom. O štyristo strán viac ako Inheritance a za rovnakú cenu!"

"Žartujete? Tým by som si zostrachu o vlastné zdravie ani zadok neutrela." Zvraštím tvár v škaredej grimase. No čo, úprimne, TOTO vážený bola jediná kniha, ktorú som kedy nedočítala do konca a vzdala to na tretej kapitole druhej knihy. Bolo to tak... Zdĺhavo a nudne napísané, že ešte aj Hamingwayov Starec a more mi prišiel oproti tomuto ako kasový trhák.
"Fíha, niekto tu je poriadne rozmaznaný." Zaculí sa blondiačik.
"S dovolaní, iba mám rada kvalitu."
"Vskutku? A čo hovoríte na zbožňovanú kvantitu?" Chlapec si tu asi veľa srandy neužije, napadá ma, keď sa úplne vžije do role predavača núkajúceho tovar švihnutej paničke - hrane ukloní skoro až po zem a ukáže na Meyerovej ságu o pijaviciach.

Afektovane sa chytím za srdiečko, otočím sa vtipálkovy chrbtom a hrane zafňukám. "Chudák Jackob..."

"Á, takže to už slečna pozná..." Zatiahne, narovná sa a v regáloch hľadá ďalšiu obeť.

"Prosím vás, kto v tejto šialenej dobe nie..." Nechuť v hlase tentokrát neskývam.

"A čo najnovší výstrelok Označená zo ságy The Vampire Academy?" Ospravedlňujúco sa na blondiačika usmejem a ďalej lúštim recenziu na zadnej strane obálky štvrého pokračovania o drakoch a dračích jazdcoch.
"Upírske deníky, Pravá krv, Prekliatie Salemu, Nočné rozkoše..." Spustí na mňa kanonádu titulov vždy o jednom a tom istom. Prečo si dočerta myslí že som naivná pätnástka ulietavajúca na romantických... volovinách?
"Vyzerám ako niekto koho vzorom je Dracula, alebo prečo do mňa preboha hustíš také somariny?" Nič v zlom akože... Chlapec sa mi zdal hrozne milý, že to celé vzal tak s humorom ale... "Snaha sa cenní, ale mám iný vkus." Ospravedlňujúco sa na neho usmejem, odložím nášho "drakom odloženého tupčeka" na miesto a vnáram sa hlbšie do útrob knžného labyrintu. Jonathan Starnge a Pán Norrel. Hlása čierna obálka poriadne tlstej bychle, čo mi ako prvá padne do oka.

"Odhliadnuc od tváre maskovanej šiltovkou a veľkými slnečnými okuliarmy, prevažne čierneho out-fitu a nevkusných strieborných ozdôb..." To s ami len zdá všakže? To hovado predomnou ležérne opreté o policu nie je ten zlatý chlapec ktorému som mala v pláne pri odchode podstrčiť facebook... "Nie, až na to mi prídeš úplne ako normála turistka na prázdninách." Nechám ho nech dokončí svoju reč. A potom, si veľmi pomali a veľmi efektne zložím okuliare, zastrčím si ich za hrubú reťaz vedúcu od opasku do zadného vrecka a venujem blondiačikovy jeden extra veľmi zlý pohľad.
"Máš nejaký problém, mladý?" S rukamy založenými v bok urobím krok v pred. Podrážky vysokých čiernych steelov v tichu varovne zavřzgajú na gumenej podlahe, on na mňa vygúli oči ako pinpongové loptičky. A potom sa rozosmeje.

Huh? To ako... Vážne? Nejak sa to zvrtlo... Čo som urobila zle že nepadol na zem mŕtvy? Nechápavo zízam, ako sa chytá za brucho a vážne mu nechýba veľa, aby sa zosunul k zemy. Ale oprčným efektom, ako bolo pôvodne mienené.

"Ale inak si úplne v poriadku však?" Spýtam sa mierne neisto, na čo on to už nevydrží a popri poličke sa porúča na podlahu. Ďalej sa rehlil ako blázon. Dokonca račal nezrozumiteľne habkať a začal mať problémy s nadýchnutím... Kontrolá otázka, čo by ste na mojom mieste robily vy? Mám síce kurz prvej pomoci ale neovládateľný záchvat smiechu nebol v príučke mladého skauta. A tak, v obavách o to, aby mu v mozočku nepraskla nejaká cievka a ja nešla sedieť do basy za vraždu, urobila som prvé, čo ma napadlo.

Dzigla som ho po hlave bychlou od Susann Clarkovej. Účinok bol okamžitý. Prestal sa smiať a bolestivo zreval.

"Auu!" Dobre, tak trochu som prehltla poznámku že to znelo ako zavytie vykastrovaného psa a dokonca som ho v duchu poľutovala, pretože, koniec koncov, tých 700 strán muselo vážne bolieť. "Ty asi nie si normálna, čo?" Vyletí na mňa, chytí sa rukami za hlavu a ja si vydýchnem. Už vyzerá byť celkom v poriadku.
A vtedy milé deti, v tú chvíľu som začala prvý krát uvažovať o profesionálnej lekárskej kariére. Dobre, kecám. Patologičkou som chcela byť už od siedmych, ale taký ten psychiater by zo mňa bol tiež celkom dobrý no nie?

Preruším niť mojich sľubných plánov do budúcna a sústredim sa na prítomnosť. "Ale ja som to o sebe nikdy netvrdila." Pokrčím ramenami ako reakciu na jeho slová. Píšte si an papierik, JA som tá čo má vždy posledné slovo.

Blondiačik dvihne hlavu, prepáli ma jedným strašne sexi pohľadom a uchechtne sa.

"Ježiši zase?" Zakňučím, naprahnem sa a dám mu druhú bombu. Len tak, preventývne aby som prichádzajúci záchvat odbyla už počiatočnom štádiu.

Predavač vyskočí na nohy a trúc si (na počudovanie ešte celú) hlavu, urobí pár krokov do bezpečia - mimo môjho dosahu. "Čo to malo znamenať?" Zvarčí nevľúdne.
"Práve som sa ťa chcela spýtať to isté." Mračím sa. Aj on sa mračí. Mračíme sa na seba v krásnej zhode nenávysti.
Chvíľu... Dve... Tri...

Nakoniec to trápne ticho preruší on. Zahrabne do poličky plnej Tolkienovej diel: "Takže kvalita hovoríte, áno? LotR je záruka vašej spokojnosti, ak obsahom, tak prvotriednym papierom ktorý horí..." Pokračuje v našej malej hre. No rýchlo zmĺkne, a vystrašene cúvne keď urobím krok k nemu, v rukách si veľavýznamne prehadzujúc už overenú zbraň.

"Chceš do zubou ešte jedu?" Zatiahnem drsne.

"Ja? A prečo zasa?" Zakňučí, pričom si geniálnym veľdielom kryje tvár.
"Tolkiena? Takto zenúctiť a znehodnotiť majstra majstrov?" Kývem nespokojne hlavou. "Robíš si srandu však?"

Na chvíľu vykiúkne zpoza knihy a žmurkne. "Samozrejme, o to tu ide či?"
"To teda, ale sklamal si Blondiačik. Čierny humor nemusím." Vytrhnem mu Dve veže z ruky a s posvätnou úctou ju vkladám naspäť. Strangea, za dobré zásluhy v boji a zaujímavý pútač na zadnej obálke, zasa do vrchovato naloženého košíka. Tých pár dolárov sa na Danovej kreditke ľahko stratí no nie?
"Nevolajte ma blondiačik, som Kámen." Urazene skryví tvár predavač a oddupá si to k pokladničnému pultu. Tento krát som to ja, koho chytí menší záchvat dobrej nálady. "Ŕŕŕŕŕ..." zavrčím a jemu zažiary na tvári široký, mierne prekvapený úsmev. To si vážne myslel že túto filmovú klasiku nepoznám? Bod mínus. A desať plus za to, že ho to replika napadla. A sto mínus za tie kardiovaskulárne problémy čo mi svojim šialeným správaním spôsobil. A tisíc plus za ten krááááásny pohľad žiarivých očí...
"Niekto tú má rád náročnejšie čítanie." Uznanlivý, úplne neformálny tón jeho hlasu ma prebierie zo snívania.
"Kvalita, nie kvantita, pamätáš?"
"Ja viem viem... Ale v tejto dobe sa vám len ťažko vyhovie." Ospravedlňujúco skryvý tvár.
"Som jednoducho náročný zákazník." Pohodim vlasmi, načo sa obidvaja zasmejeme. Pri pohľade na jeho úsmev sa mi opäť roztasú kolená a ja sa cítim ako hlavná hrdinka trápneho amerického seriálu. Booože, on je taký fááááájn... Tá demencia musí vysieť niekde vo vzduchu. Pokrútim hlavou, vymažem si z hlavy všetky spomienky na naše príjemné rozhovory a sústredím sa to, čo opakuje snáď už desiaty krát.
"Tak bude to len Jonathan Strange alebo ešte niečo?"
Chvíľku váham, no napokon prihodím do košíka aj Paolinyho, ktorý ma v mojej reči výsť až o štyri mesiace. A to by som predsa nevydržala. "Ou a.... Bude to cez kartu." Zamrmlem, s hlavou strčenej v jednej z igelitiek. Bohovia... Loki! Kam som to len strčila? Mrmlem si v duchu, bezvýsledne sa na piaty pokus prehrabujúc v piatom "sáčku". Nemusím byť ani veštica aby som vedela, že mladík za mnou sa dobre zabáva. Nie, tak tu sa už nikdy ale nikdy do smrti neukážem.
"32,50." Zahlásy opäť s tými nezbednými iskričkami v očiach aké mal na začiatku, keď za ním konečne dobehnem, vo vystretej ruke trblietajúci sa kus plastu.
"Heslo." Svieti ako mesiačik na hnoji, zataiľčo ja sa zmetene začnem čapať po vreckách. Lenže papierik s heslom nie je nikde.
"Perkele paska..." Zanadávam si v rodnej reči. No ták, čo som komu urobila? Beznádejne prevraciam všetko hore nohami...
"Ehm, nie je to čo hľadáš spadnuté na zemy?" Ukáže blondiačik na zdrap papierika pri mojich nohách. Samozrejme že je tam. Tá malá mrcha...
"Ďakujem." Poviem slušne a červenám sa až na zadku. Brigádnik Viktor Petrovky, ako hlása ceduľka na pulte nakliká čosy do počítača, ja zadám heslo... A ako tak obaja čakáme na výdaj bločkov, v tichosti si pozeráme do očí. Už som spomínala aké ich má neuveriteľne krásne zelené? Ako jarná tráva v žiare zapadajúceho slnka...

"Ty asi nie si odtiaľ však?" Opýta sa, keď je bloček už na pl cete a jeho zrak sĺzne k pokutovému lístočku v mojich rukách. Vyvedená z miery jeho osobnosťou, ako obranu proti vysoko nákazlivej pubertálnej zamilovanosti škaredo odvrknem.
"To ti nie je blbo sa tak hlúpo pýtať?"
"Tak parón madam..." Ospravedlňujúco dvihne ruky nad hlavu a potom ich opäť spustí,a by mi mohol podať malý zdrap papiera. "Účtenka, nech sa páči. Dúfam že sa vám u nás páčilo a navštívite našu sieť predjaní čoskoro znova."
Tak na to nech chlapec zabudne. Okamžite. Tak ako ja. Už nikdy viac, pretože potom za svoje správanei neručím... Prikývnem, a mám sa k odchodu keď...
"A prepáč!" Zakričí. Zastanem stáť medzi dverami. Hm? Otočím sa.